Yllin a všetky moje postavy (TRÉNINGY)

Pozrela som sa po Lese Kirigakurských sŕn. Možno by som mala zájsť do Skál Roxynor, aby som sa pozrela na môj starý brloh. Ach to by som nemala robiť, iba by som si spomenula na tú milnulosť ktorá je dávno preč a bolo by mi len smutno. Otriasla som sa pri tej spomienke a rozhodla som sa robiť niečo iné. Pozrela som sa po konároch okolitých stromov. Taký konár som nevidela. Aspoň zatiaĺ nie. Napadlo ma, žeby som mohla skúsiť si potrénovať silu. Rascal zaskučal, ale ja som na jeho skuvíňanie nedbala a zočila som mladý stromček, ktorý sa dal ľahko zohnúť. Zahryzla som sa do dreva, preborila som tesákmi kôru a zahryzla som sa doň. Budem sa preťahovať. pomyslela som si a zavrčala som. Potiahla som stromček, bol to tenký kmeň, ale korene mal hlboko v zemi. Nechcela som ho  úplne vykmasnúť. Iba som ťahala do strán a mykla hlavou akoby som zabíjala korisť Istotne by to bol divný pohľad. Biela vlčica zahryznutá do stromu a tvári sa pritom akoby to bo jej najväčší nepriateľ. Zježila som sa a myksľovala som stromom zo starny na stranu. Zvýšila som svoj stisk. Drevo praskalo a lietali triesky, áno triesky, hoc by bolo lepšie, keby lietali vnútornosti. Ale štekať na to. Veď aj toto je užitočné. Švihla som chvostom a mykla som do strany a nazad. Stomček zapraskal a onedlho som držala v papuli len akýsi pahýľ. Vyrvala som ho a vlastne zničila. Všade boli triesky a jedna mi nepríjemne tlačila na podnebie. Len ćo budem s tým papekom robiť? Proste som ho vzala a zapichla ho do snehu. Ešte nejakú zástavu a bude to. Áno Yllin mocná. preblesla mi hlavou šialená myšlienka, ale to nie je nič poraziť obyčajný stromček. 

Švihol som chvostom a pozrel som sa naokolo, necítil som sa starý, hoc moje telo vyzeralo staro, pravdaže, nebol som šedivý ako otec, alebo Dino, ale predsa, len sa na mne začali objavovať šedivé a strieborné chlpy kdesi na tele. Áno je to blbosť, som Alfa, nemal by som sa zapodievať svojim vzhľadom, nechcem aby mi prischlo prídavné meno narcismus, lebo ja nijaký Narcis nie som. Ja som Reeel a Alfa, a ako alfa by som mal byť. Teda, čo by som pre to mohol urobiť? pomyslel som si, keď som sa rozhliadol po hraniciach. Kirigakučania sa majú, majú tam toho Chodca a my? Máme tu niekoho. Predsa len som dvihol svoj kostanatý zadok zo zeme a pustil som sa do klusu. Pridal som a už som bežal, ale stále nie naplno, chcel som obehnúť Ishimursko-Kirigakurské pohraničie. Pridal som a zrýchlil svoje tempo. Sneh mi uletoval spod láb a stále a stále som zrýchloval. Bežal som ako som len mohol. Jazyk som mal vyplazený a vydychoval som obláčiky pary. Zavrčal som a chňapol v behu po nejakej vločke, správal som sa ako šteňa, ale to nevadí. Bežal som až kým som nedobehol na miesto, kde končilo naše pohranićie, odtiaľ keby som šiel rovno, zrejme by som doputoval do Zeiss... Tam by som nechcel. Zvrtol som sa teda na opačnú stranu, na sever, smerom, odkiaľ som prišiel a bežal som ako raketa po svojej stope. Zastavil som a zvalil sa do snehu, kde som odpočíval a naberal nových síl.

Sedela som pred Arcovým brlohom a sledovala som padajúce vločny snehu. Dnes sa mi nechcelo nič robiť, nechcelo sa mi behať po horách a dolinách a tak som proste vošla do brloha a sadla si ku vchodu. Tam som začala uvažovať. Spriadali sa mi v mojej hlave rôzne plány. Navjac ma zaujala myšlienka rodina. Poletovala okolo mňa ako nejaký motýľ. Moje strategické myslenie stálo za staru bačkoru, nebola som dobrý lovec asi aj pre to. Často som si vyhrabávala lomíkov spod snehu a hrýzla ich jemné mäkké kostičky. Ale prečo by som sa mala zapodievať takýmito vecami? Mala by som uvažovať ako skoliť srnu. Srna je veľká a rýchla ale pri dobrom smere behu by som spotrebovala menej energie, keby som bežala vo vnútornom oblúku a štípala by som ju do spňlabín. Vlci nemuseli nad týmto uvažovať, mali to zakódované už keď prišli na svet. Potom by bolo celkom zbytočné hnať srnu smerom priamka, lebo to by som bežala za ňou neustále. Keby lovili dvaja, tak jeden by mohol srnu nadhnať oblúkom, tak druhý bu mohol čakať v zálohe a proste jej skrížiť cestu a skoliť ju. Uvažovala som.

Stál som na hraniciach mĺkavý a vážny. Iba vzdialene som sa podobal mojim predkom Isildurovi, Elendilovi, či iným mojim predchodcom. Bol som však zmierený s tým, že nie som ako môj otec. Stal som sa hraničiarom, tým, ktorý ochraňujú hranice a starajú sa o poriadok na pohraničí. Navliekol som si sovie ponožky, nikto nemohol začuť moje kroky. Andúril mo vysel na ľavom boku. Stačilo len vykočiť. Hraničiarsku náušnicu som mal niekde na ľavom uchu, bola to nenápadná vecička z lesklého kovu, ktorá mi umožnila počuť narušiteľa, bola to šikovná vecička, hodná hraničiara. Vykročil som a pozvoľným klusom som vyrazil po snehu medzi stromami ako sivý tieň. Týmto klusom som dokázal prekonávať dlhé vzdialenosti. Bolo to skôr na výdrž než na šprint. A bolo to dobré, keď som hliadkoval na hraniciach a pozvoľným tempom som klusal ďalej. Rozhodol som sa ísť nie smerom dole na juh ale na sever, smerom ku Svorke Strieborného Fénixa. Rýchly a pevný bol môj krok keď som klusal pohraničím, krajina ubiehala predomnou a ja som sa pomaly ale isto dostával do rytmu. Snažil som sa neprebárať do snehu tak ako som len mohol. Napokon som spomalil môj klus do kroku a rezkým tempom som došiel až tam kde sa črtali akési hory.

Tréning výdrže 2/10
Hranice Kirigakurské a SSF
Klusal som popri hraniciach a bol som celkom spokojný,výdrž som mal celkom dobrú a klusal som neprerušovane už zopár kilometrov, mal y som odýsť z Kirigakure, je to pravda, mal by som ísť do Ishimury, kde mám svoje srdce a rodinu, ku Kirigakure ma nič neviaže, iba tak povinnosť. Možno som ten najzbrklejší z nášho rodu, spomenul som si na krotkú Ishimurskú Alfu a a jeho Betu ako ma volali do Ishimury, nechcel som ach vlku, mal som ich poslúchnúť, ale ako som mohol vedieť, koho stretnem? Veď to nie je hriech prestúpiť. Zdržiaval som sa na hraniciach to bol môj domov. Bol som slobodný, nemal by som sa viazať na svorky. Zrýchlil som a takmer cválal som nad krajinou, mal som to rád, vietor sa mi preháňal v čiernej srsti. Asi budem onedlho šedivý, ale čo už strieborná brada nie je zlá, budem hraničiar v tom najlepšom. Napadlo ma a spomenul som si na svojich predkov, tiež boli takými akým som bol ja? Alebo boli iný, asi áno. Sledoval som bystrými striebornými očami krajinu pred sebou, bežal som pozdĺž hraníc, proste bolo to čosi pekné, mal som to rád, nie miloval som to, tú rýchlosť, tie pachy, túto zem, ale oveľa radšej som miloval svoju partnerku, Haske. Bez nej by som bol neviem čo asi nič. Ale mám to rád. Vybehol som na svah a díval som sa z výšky, stál som meravo ako socha. Priapadal som si ako kráľ. ˇAno tak by to malo byť, mal by som byť na otcovom, ale ja som kráľ hraničiarov.