Argdem a Destiny - Z nitra sebe samého

,,Čo ak ich niekto napríklad zradil, hm? Alebo ak niekto zo Svitu zabil niekoho z nich?" navrhla zľahka. ,,Áno, má ju po svojom otcovi. Je to v podstate oheň, ale predpokladám, že je dračí. Samozrejme, má to viacero funkcii, no ktorá mágia nie je komplikovaná? Škoda, že žiadne z mojich vĺčat nezdedilo moju mágiu. Vlastne, možno je to tak dobre. Kým sa ju vlk nenaučí ovládať, je skôr prekliatím," pokúšala sa hovoriť pokojne, no napriek tomu bolo počuteľné, že sa tón jej hlasu pri zmienke o otcovi jej vĺčat zachvel.

Zůstal tupě civět do očí Destiny, protože ta slova zněla, jako kdyby Zeiss bránila. Mají tam snad příbuzného, či tam má přítele? Netušil, ale do cizích záležitostí se nerad pletl, když to pro něj nic neznamenalo, stejně jako on neměl rád, když se někdo jemu víc plete do soukromí aniž by řekl o sobě. "Asi mají své důvody být zlí. Ale když ohrožují jiné vlky, ti se přirozeně brání," pokrčil rameny, jako kdyby tohle bylo nekompromisní rozhodnutí a uzavřený případ. "Akio mi povídal, že váš partner nebyl dobrým otcem," podotkl. Teď měl v hlase spetky citu a porozumění, protože nevěděl, jaký názor na něj má ona sama. Zaznamenal ten záchvěv hlasu, tak nepředpokládal, že by toho vlka, kterého on znal jen z vyprávění, měla obvzlášť ráda a měla na něj dobré vzpomínky. "U nás taky nikdo magii nezdědil, pokud se nepletu. Jedna sestra - ne, vlastně dvě - mají spavou nemoc už pěkně dlouho a nevím, co s nima je, další je překopaná od základu a oszouzená k věčnému neštěstí," vzpoměl si na Aysu. "Jakou máte magii?" Snažil se nemyslet na sestry, vždycky mu přiom srdce sevřely ledové pařáty

,,Každý sa bráni keď ho niekto ohrozí. No niekedy je dôležité rozmýšľať ako nepriateľ. Nemám rada Zeiss, sú to naši nepriatelia," povedala. Možno to povedala len tak, možno len vyčítala Argdemov výraz. Navyše, jej mágia jej občas vedela napomôcť aj podvedome, hoci si to neuvedomila vždy. Pri zmienke o bývalom partnerovi sa na chvíľu zahľadela do diaľky.,,Opustil ma keď som čakal vĺčatá. Aletosu. Bol to tulák," povedala stručne. V jej hlase sa miešal akýsi hnev, smútok a trpkosť. Pokrútila hlavou akoby sa pokúšala odohnať muchu ktorá sa ju chystá poštípať. Dúhové náušnice z peria pritom rozrazili vzduch. ,,To je mi ľúto. Akia poznáš, jedna moja dcéra odišla do Ishimury a druhá je pravdepodobne mŕtva. Zaspala ako vĺča a nikdy sa neprebudila," povedala. Možno sa ho tým snažila povzbudiť, že nie je jediný koho rodina na tom nie je vždy najlepšie. Pri zmienke o mágii sa mierne zamračila, no potom znova nasadila neutrálny výraz. ,,Myseľ a emócie. Dokážem komunikovať v mysli, čítať minulosť ostatných, mazať ich či ovplyvňovať. Rovnako môžem zistiť pocity iných, vyvolávať a podobne. Niekedy to ako liečiteľka využívam na zníženie bolesti, nie je to zlé ani v boji. Nikdy som svoju mágiu nemala rada," na tomto mieste sa zastavila a trochu smutne sa pousmiala. Na chvíľu sklonila pohľad, ako keby ho ani nebola schopná preniesť späť na Argdema.,,Je tak trochu, vyčerpávajúca. A navyše, nie je v nej veľa svetla. Vždy som sa snažila využívať ju čo najmenej- len keď je to nutné, keď musím niekomu pomôcť. Je ťažké keď vieš ako sa cítia skoro všetci okolo seba, kým sa to nenaučíš potláčať. Niektorým by sa to možno páčilo, viem si predstaviť veľa vlkov, či už svetlých alebo temných ktorí by to chceli. Vedieť ovplyvniť psychiku iných. Vedieť ich zničiť psychicky. Tam kdesi je asi hranica medzi svetlom a temnotou. Tam kde sa vlk rozhodne, či chce iného zničiť alebo ho nechať odísť v pokoji. Či ho chce mučiť alebo mu dopriať dôstojnú smrť, nezáležiac na tom na akej strane stojí. Na obidvoch je nenávisť. Oni nenávidia nás a my ich. No prečo sme my svit? Preto, že máme príjemnejšie povahy či mágiu? Možno áno. No zaujímalo by ma, koľko z nás je skutočne svetlých. Koľko by nechcelo vidieť umierať v bolestiach iných len preto, že sú temní. Niektorí ublížili tým ktorých poznáme. To je pomsta a tá je prirodzená. Aj ja by som sa pomstila tým ktorí ublížili mojim blízkym či mojej svorke, možno dokonca celému svitu. No nemôžeme sa nechať zachvátiť nenávisťou. Možno raz príde vojna. A vtedy už v skutočnosti asi nebude rozdiel medzi dobrom a zlom," rozprávala dlho a ticho. Odmlčala sa. Povedala všetko čo chcela, možno aj viac ako chcela.

Ještě nějakou dobu Argdem tiše naslouchal a občas zareagoval, ale jinak bylo poznat, že je hluboce zamyšlen. Jeho oči se ve sluneční záři třpytily tajemstvím a smíšenými pocity. "Rád jsem vás poznal," řekl, "ale už musím jít. Nevím, co mne čeká, ale půjdu po cestě, kterou mi osud vyvolí. Nashledanou!" Usmál se na rozloučenou a klusem se vydal podél řeky, než se ztratil v lese.

//Přesunem do přítomnosti, nebo bude lepší to ukončit?

//Malo by význam hodiť to do prítomnosti? Destiny možno nebude práve najnadšenejšia, úprimne

//Nevadí, to se zmákne

Místo:
Hranice Zeiss a Eloris (nějaké lesnaté místo)

Čas:
Jako na příběhu

Počasí:
Noc, brzy však začne svítat. Mraky oznamují, že bude brzy pršet.

//Prosím, začni

Hranice Zeiss a Elloris
Uplynula istá doba odvtedy ako Destiny stretla Argdema. Zmenilo sa toho veľa, zmenili sa ich strany, zmenil sa Niwat aj oni. A tak keď dnešnou nocou ticho kráčala, dávajúc si pozor, aby bola nepočutá, jej myšlienky blúdili kdesi v diaľke. Nečudo, že sa teda zatúlala takmer k hraniciam. Vedela, že musí byť ostražitá a dávať si pozor. Nebolo by to po prvý raz, čo by našlo niekoho z opačnej strany len kus od hraníc a dnes rozhodne na také stretnutie nemala chuť. Ako sa mohli mnohí tak zmeniť a prejsť do Zeiss? Láka ich moc? Pocit nadradenosti? Čo majú oni, čo nemáme my? Čo viac im dávajú? Na čo ich lákajú? uvažovala, no iba pokrútila hlavou. Na tieto otázky odpoveď nemala.

Hranice Zeiss a Elloris
Byla noc a teprve se blížilo svítání, mladý vlk však už byl na nohou. No, lépe řečeno byl ve vzduchu. Letecké schopnosti teď velice rád zlepšoval a dalo se říci, že se mu to velice dařilo. Teď jen tiše prolétal krajinou a občas mávl pruhovanými křídly, aby kvůli své velikosti a váze neztratil výšku. Jinak bylo ticho. Letěl podél hranic se smečkou Elloris po území, které dříve patřilo Ishimuře. A nebyl tu sám, členku sousední smečky cítil už pár minut. Neměl náladu na střety, ani ty přátelské, teď měl chuť být sám, ale zajímalo ho, proč vlčice z mírumilovné smečky přišla tak blízko k hranicím. Zatím netušil, o koho se jedná, ale chtěl to zjistit. Co nejtiššeji přistál na špičce vysokého jehličnanu, který se pod jeho vahou se skřípáním mírně naklonil dolů. Odsud už viděl, s kým má tu čest.

Hranice Zeiss a Elloris
Noc sa pomaly končila, kým škvrnitá sa potulovala na hraniciach dvoch svoriek. Dvoch strán jednej mince. Všade vládlo ticho, sotva niečím prerušované. Potom ho však čosi prerušilo... zaškrípanie a pach ktorý jej udrel do ňufáka. Pach ktorý čiastočne poznala. Trvalo jej chvíľu, kým si uvedomila s kým má tú česť. Bolo to tak dávno čo sa stretli. Jeho pach sa však zmenil. Nasiakol temnotou. ,,Argdem, ako vidím, zmenil si strany?" povedala s trpkým sotva badateľným úsmevom- ak by sa to ním dalo nazvať. Osud hráva kruté hry. A vlci sa menia... vždy. Nebola som to ja, ktorá som mu vysvetľovala, že aj vlk zo Zeiss je stále vlkom? Že majú dôvody? Toto bude zaujímaví rozhovor. Hoci, možno nie najpríjemnejší, pomyslela si.

Žíhaný pozoroval vlčici z výšky a přitom si udržoval chladný, až šílený výraz. Těžko říct, co si zrovna myslel, protože jeho myšlenky zůstávaly pod pokličkou a výraz v tváři obvykle říkal své. Barevné oči svítivě sledovaly každý krok tečkované vlčice, dokud nezastavila a nerozhodla se jej oslovit. Na tváři se mu objevil zlomyslný úsměv, takový, který vykouzlí každý vlk z temna. "Změnil jsem život, Destiny. Napravil jsem chybu." Už to nebylo vlče, už dávno ne, byl mohutný, vysoký tak na dva vlky a jeho hlas nabral na hloubce a mužnosti. Právě teď k tomu navíc vymýšlel řadu zajímavých her, které mohl začít jako zkušený hráč hrát. Jaká zábava by mohla být!

S pozorným, avšak zatiaľ viac či menej pokojným výrazom sledovala pruhovaného vlka. ,,Zmeny sú život. A o tom, či si chybu napravil alebo spravil rozhodujú iní, než ty. História si ťa zapamätá ako toho zlého alebo toho dobrého. A taký budeš žiť pre ostatných," povedala pokojne, hoci možno takmer spýtavo, akoby ho čiastočne vyzývala, nech jej protirečí. Ďalej však mlčala, pozorne ho sledujúc pohľadom hnedých očí. Od ich posledného stretnutia sa nezmenila takmer vôbec, ešte nebola dostatočne stará na to, aby sa na nej podpísal čas. Jediné, čo sa možno na nej čiastočne zmenilo bol postoj- ten jej predchádzajúci napovedal tomu, že nie je Kappou, že je vernou členkou svorky. No teraz... jej držanie tela bolo skrátka hrdé, bol to postoj niekoho s pomerne vysokým postom. A v tmavých očiach mávala teraz už takmer stále akýsi bystrý pohľad, pohľad niekoho kto vidí ďalej než väčšina. Jednoducho povedané-zmenila sa a predsa zostala rovnakou.