/18+/Nira&Sauron - Jeden nikdy neví

Musel som uznať, že nočná prechádzka pod hviezdami má svoj zmysel, vlny krvavého jazera narážali na breh. Obloha bola posiata statisícmi hviezd, ktoré sa trblitali stratené v mori čiernoty, hviezdám som nikdy nevenoval prehnanú pozornosť. Boli mlčanlivé, chladné a ľahostajné mnohým osudom, stále si svietili až kým nepadli. Neviem čo na tom tý sviťáci vidia, padať hviezdy, vraj šťasie, pcha, veď padajú... Lepší je nástup, úsvit, to nazanačuje zrejme aj ich povahu, pád... Áno padajú, onedlho ich zadupeme do zeme, sú slabí. Ale prečo sa zapodievať takýmito hlúposťami, keď tam na brehu stojí Nira. Pozrel som sa na jej temnú postavu. Je jasné, že to je vlčica, ktorú si zaslúžim, veď kto by ju nechcel? To by bol hriech. pomyslel som si a pribehol som k nej. ,,A čo ty tu takto sama, osamelá?" spýtal som sa.

Nira bola proste Nira, vlčica, ku ktorej som voľačo cítil a občas mi nedala normálne myslieť. A bolo to vlčie prekliatie alebo radosť? Vzrušovať sa nad podivnými predstavami klíčiacimi v mojej mysli. Strhol som z hlavy kovovú prilbicu, tu pred ňou som sa nemusel hanbiť za to kým som, myslím že bez toho kovu na hlave som sa cítil zraniteľnejší a slabší. ,,Aha, tvoja patrónka, to je teda šťastie, alebo smola?" povedal som nadlahčene. Prečo by som sa tým mal trápiť? Nebol by som rád keby mi nejaký tvor liezol do hlavy. ,,Ale predsa len." poznamenal som.