Dayilien Uchiha de Mal & Electra Aqua: Spojenci v neznámom svete?

Miesto: Cesta, kus od skupiny
Čas/Počasie: Niekedy ráno/Ako na Príbehu
Dej: Dvojica s podobným osudom, prespatím svojho takmer celého doterajšieho života sa už zoznámila. Ani jeden z nich poriadne nepozná väčšinu sveta a vie toho len málo. Sú si podobný a napriek tomu odlišný. Stanú sa z nich priatelia, alebo aspoň spojenci?

Začneš, El (som hnusná :´D)?

Obzerala som sa po okolí..niečoho. Hmm..ani neviem, kde sme..a ani kam ideme. pri mojom obzeraní sa som sa trochu vzdialila od ostatných, ale moc mi to neprekážalo. ,,To by bolo, keby som sa stratila" povedala som si sama pre seba a uškrnula som sa, ale brala som to zatiaľ iba ako srandu. V skutočnosti by som sa stratiť nechcela, keďže neviem kde som a ani kam všetci smerujú. Uvidela som, že sa vzdialil od ostatných aj Day. ,,Ideme sa stratiť spolu?" uškrnula som sa, nemohla som si tento komentár odpustiť. Navyše, tu som sa cítila lepšie ako v tomto obrovskom chaose. Bola som uvoľnenejšia, tak som prirodzene hádzala moje ironické poznámky.

Pomaly sa vzďaľoval od skupiny, snažiac sa pritom tváriť čo nenápadnejšie. Nebol veľmi vysoký, hoci bol vyšší než by bolo bežné u niekoho s líščími génmi, no stále bol skôr priemerne vysoký. A keď sa hrbil, dokonale splynul s davom. No mal už plné zuby ostatných vlkov. Chcel byť sám. A mať pokoj. A potom za sebou začul hlas. Očividne niekto zistil jeho plány a pokúšal sa mu ich prekaziť. Povzdychol si, no snažil sa nedať najavo, že mu to nie je úplne po vôli, keď si uvedomil, že to je Electra. Predsa len, bola jediná koho okrem svojej matky poznal. A nechcel ju stratiť. Vedel to inštinktívne- spojenec je dobrá vec. Pootočil sa smerom k nej. ,,Úprimne, možno by mi to až tak nevadilo. Je tu priveľa vlkov," poznamenal trochu neisto. Pochopil, že to myslela ironicky. Teda, dúfal, že to pochopil.

Day odpovedal na moju ironickú skôr poznámku ako otázku, čo ma prekvapilo, no nevadilo mi to, práve naopak. Povedal totiž pravdu. Keď som sa už trochu viac vzdialila, tak som si sadla. Takto ďaleko stačí. pomyslela som si a uvedomila som si, že som ešte neodpovedala Dayovi. To je trapné.. sklonila som hlavu a mierne som sa hanbila. No tak, už povedz niečo! cítila som sa úplne hlúpo. ,,To teda hej. Aj mne to celkom vadí, lebo stále niečo riešia..takto, keď sme tu len my dvaja, tak sa cítim uvoľnenejšie." odpovedala som mu po dlhšej dobe. Možno mu to nepríde divné.. pomyslela som si, aj keď je to nemožné, ale šanca tam je stále. ,,Navyše, aspoň by bolo dobrodružstvo " dodala som s úškrnom.

Ticho kráčal popri nej, očividne pomerne zamyslený. Nakoniec zastal tiež, zostal však stáť, trochu zhrbený, s bielo-červenou ofinou ktorá mu podala do očí. Pri jej odpovedi trochu zneistel. Nie, že by to necítil podobne- jeden vlk mu vyhovoval omnoho radšej ako dav a už sa pomaly zmieril s faktom, že sa asi nevykradne preč. Prišlo mu to trochu zvláštne, že nerozprávala dlhšie- pri jej povahe to rozhodne bolo neobvyklé, no nekomentoval to. ,,Vieš loviť?" opýtal sa zrazu, v tmavozelených očiach mu trochu zaiskrilo. Dúfal, že vie loviť. Veď, pokiaľ vedel, spala asi menej ako on... mohla by to vedieť. Bol hladný. A nepochyboval, že po tom dlhom pochode je hladná aj ona.

Day neodpovedal, no to bolo pre mňa lepšie, akoby na to upozorňoval, tak mi uľavilo a opäť som sa uvoľnila. Síce vyzeral neisto a trochu nervózne, ale on tak vyzeral skoro stále. ,,Uhm...prečo sa stále tak hrbíš? Veď už tu sme len my dvaja.." vyhrklo zo mňa, aj keď som to neplánovala povedať. No nejak mi to vybehlo z úst. Snáď si to nevezme nejak zle.. dúfala som. Day sa ma spýtal, či viem loviť. Ďalšia schopnosť, ktorú neviem.. pomyslela som si. Nepamätala som si, či som sa učila loviť alebo nie. ,,Jasné, že viem!" nakoniec som vykríkla sebavedomo. Nechcela som zase vyzerať blbo. Navyše..lovenie nemôže byť také ťažké. Myslím, že som videla loviť mamu. Ale nepamätám si to presne.