Příběh smečky Kirigakure III.

Hranice s Kiri -->smer Tábor Kiri
Keď spomalil, mohol som na chvíľu polapiť dych. Nejakú tú minútku som stál na mieste a pri najbližšej rieke som sa napil. "No, keď zvládneš kombinovať minerály s bahnom, manipulovať s bahnom, tak to budeš vedieť aj bez tréningu.." pozriem na neho, pritom som sa opäť dal do kroku a upaľoval som smerom k táboru Kirigakure. "Aj keď sú iné spôsoby ako takto uľaviť vlkovi.." nakoniec si všimnem malej prítomnosti Kirigakurských vlkov. "Skutočne, tak ich poďme kuknúť.." poviem. Úprimne sa teším, keď spatrím tábor Kiri, priamo v tábore som nebol iba okolo neho. Načúvam Reelovi a odvetím mu na otázku: "No priamo z mojej časti nikto, ale predpokládam, že tu je veľa vlkov rodu Mal, takže zrejme tu niekto bude.." mávnem chvostom.

,,Vážne? Ďakujem, ďakujem, ďakujem!...
Eh, tedaaa... Ďakujem
" povedal som už pokojným hlasom. Nudil som sa a povedal si, že by nebolo na škidu spoznať niekoho nového. Zazrel som sivo-modrú vlčicu, (Caelle) ktorá nebola cítiť Kirigakure. Pristúpil som k nej. ,,Zdravím," usmial som sa ,,ty niesi odtiaľto však?" nevravel som to vyčítavo, skôr milo a so záujmom v hlase.

-> Tábor
Prikývnem: "Veď áno, môžem.." mrknem smerom k Reelovi a predo mnou sa začal týčiť tábor svorky Kirigakure. "Fólico.. hm, to meno počujem prvý krát.. ale keď je de Mal, tak sme alebo boli sme rodina, podľa toho či žije alebo nie," prehovorím a pozorne si prezriem okolie tábora. Nevyzeralo to, že by sa tam dalo ľahko dostať, teda zakrádanie by bola hlúposť, čo mi vnuklo nápad. "Reele? Premýšľal si nad opevnením tábora?" dobehnem krok s čiernym vlkom a spoločne sme sa dostali na kraj. "Popravde nie, viem iba že sa zmenilo vedenie, presné mená nepoznám. Nuž, budeme sa musieť spýtať.." zazubím sa a hneď som vyhliadal niekoho kto by nám poradil.

Tábor
Zívla jsem. Bílá vlčice mě nechala na pokoji a od té doby se nic zvláštního nedělo. Čekala jsem, že po jmenování nových alf tu bude víc živo. Už jsem začínala pomalu usínat, když ke mě přišel syn bílé alfy. Jeho hlas nezněl nepřátelsky. Napadlo mě, že nejspíš neumí číst myšlenky, protože nevypadal, že by ho to o titulech urazilo. "Ne, to nejsem.Vlastně nejsem vůbec ze svitu," odpověděla jsem. Naznačila jsem tak svůj původ, i když mi bylo jasné, že všichni vědí odkud a kdo jsem.

Tábor

Premeriaval som ju neustále pohľadom. ,,Aha, takže Zeiss." skonštatoval som celú situáciu. Nevyzerala nejako zákerne a krvilačne, práve naopak. Pripadala mi docela milá. Potom mi niečo docvaklo. ,,Ty si dcéra Alfy?" opýtal som sa. Easy splietala niečo o tom, že dcéra Alfy opustila svorku.

Tábor
Přikývla jsem. Nebyl vůči mně podezíravý. Tahle vlastnost ho v budoucnu mohla stát tu nejvyšší cenu, narážku na jeho důvěřivost jsem si však odpustila. Už jsem stačila pochopit, že důvěřiví vlci mě snáz přijmou. Když se mě zeptal na můj původ, na chvíli jsem zaváhala. Přemýšlela jsem, jak někdo ze svitu mohl vědět, že jsem Naiomina dcera. Před chvílí jsem se sice neopatrně prozradila díky myšlenkám. Ale tenhle nejspíš myšlenky čít neumí. Tak jak ho to napadlo? " To jsem jí až tak podobná?"

Tábor
Vyzerala trochu zmätene. Netušil som prečo, no po položení otázky som na to prišiel.,,Neviem v živote som ju nevidel, ale mám sestru v Zeiss." odôvodnil som svoju otázku. Naiome je vraj výborná Alfa... Silná múdra. Ale to je moja mama tiež nie? Zablúdil som myšlienkami inde, no potom sa znova zamerial na vlčicu predomnou. Až teraz mi došlo, že neviem ako sa volá. ,,Moje meno je Rian." predstavil som sa s úsmevom a čakal, že sa tiež automaticky predstaví.

Tábor
"Aha. Nenapadlo mě, že je někdo ze Zeiss v kontaktu s rodinou ve svitu. Není to povolené," odpověděla jsem. Jediný o kom jsem věděla, že má rodinu ve svitu byla Tsuri. Nevybavovala jsem si žádnou vlčici, která by vypadala podobně jako on. Pokud se o tom Naiome dozví, udělá s ní krátký proces, ale to není moje věc. Každý svého štěstí strůjce. Nechtělo se mi představovat se , ale nakonec jsem se rozhodla chovat mile. "Těší mě. Já jsem Cäelle".

Tábor

,,Ach tak... No o tom som nevedel." priznal som sa. Bolo mi to síce viac-menej ľahostajné, no aj tak ma to zaskočilo. Kašľať na to. prebleslo mi hlavou.
Keď sa mi predstavila, opäť som sa usmial. ,,Aj mňa teší." odpovedal som jej. Nevedel som síce, čo ma malo tešiť ale zdvorilosť je zdvorilosť.

LKS - Tábor

Po tom čo odišiel som tam zostal sám a nechcel som byť sám. Pítal som sa sám v hlave či som nespravil niekde chybu keď utiekol. Ale odpovedať som si nevedel. Tak som sa postavil, a pomaly som si to kráčal do tábora, medzi spoločnosť. Po dlhšej chvíli som vyšiel z lesa, a po ďalšej chvíli som uvidel už Tábor. Rozbehol som dá doňho a na kraji zastavil. Bolo tam docela dosť vlkov, až ma to prekvapilo.

Tabor. 

(Pardon neviem ci ma oslovil aj Rian ci nie dako som sa uz stratil tak sa tvarim ze nie a ak ano pls dajte mi vediet dopisem potom pridavny post. Dakujem)

Poobzeram sa a vidim Jiyra ako vysiel z lesa. Vyzeral sklamany. Idem za nim "ahoj... prepac ze som tak usiel... nema som ale... neviem ci som pripraveny na vaznejsie vztahy... vies... zatial som mal len take ktore mi pomohli prezit pripadne uzit si lebo som si na to no... zvykol... plus je tu este Aite a.... no som cely daky zmeteny z toho... nehnevaj sa a nebud smutny prosim... to nechcem... a ty za to ani nemozes to ja skor neviem co chcem momentalne..." vylejem mu co mam na srdci

Tábor

Vydel som ako kumne ide Amias. Keď došiel začal hovoriť. Bolo toho veru dosť. Vypočul som si uplne všetko. Už som nebol až tak smutný po tomto. Ale stále niečo ešte vomne zostalo.  ,,Je len na tebe kto to bude. Ale somnou môžeš vždy rátať že tu pre teba budem nech sa deje čokolvek. Ja sa nehnevám." Poviem mu a trochu sa usmejem. Z lahka sa onho otrem, a položim si nanho hlavu. V hlave mi behalo mylion myšlienok, a počas toho mi ušla jedna slza ktorá sa stratila v Amiasovej srsti.

Pritulil sa ku mne a ja som ucitil slzu na srsti. "Neplac proim. Nie kvoli mne." Prosim ho a oliznem ho. Asi to snim skusim? Predsa mi je luto ze tak trpi

Tábor
Hm, je to zvláštne.Úplne dva cudzí vlci s inej svorky vojdú neohlásene do tábora inej svorky a nič? S údivom aj miernim sklamaním si prezerám tábor. No, keď som prechádzal očami po tábore som spozoroval nejaké malé stvorenie, ktoré sa na nás pozeralo a podľa jeho myšlienok usudzujem, že si on nás všimol. Jej.. Víťazoslávne si zakričím v hlave a v momente keď do mňa Reel štuchne labou, spozorujem a vypočujem si ho. "Že by?" odvrátim od neho zrak a očkom sa pozriem po tom vĺčkovi. Plášť, meč. Meč? Vlci majú tie ľudské veci? Mrknem. "Asi možno hej, opýtame sa?" navrhnem Reelovi.