Příběh smečky Ishimura III.

...Zásah blesku ma zrazil k zemi, no na druhú stranu mi docvaklo, že Naiome sa nepohla z miesta. Pod zemou som už na začiatku vytvoril kryštálové ložisko, ktoré je vlastne zložené zo samého uhlíka - preto som časť premenil na grafit (tuha, je dobrý elektrovodič), rovnako tak som Naiomine nohy uvezdil do zmesy diamantu a rovnako aj grafitu. Pritom som si pri sebe vytvoril rádoby stĺpek, ktorý mal za úlohy previesť elektrinu zo mňa aj na ňu - aby dostala rovnaký eleketrický zásah ako teraz ja. Hold, ďalší blesk zasiahol tento stĺpek a tuha vo vnútri začala horieť - nebola moc pevná, no poslúžila svojmu účelu. Elektrina sa postupne preniesla aj do Naiominho tela...


//https://i.servimg.com/u/f95/19/67/36/77/xul_ma10.jpg

Tábor
/Všetci vieme, (hádam), že tuhu vyrába priemysel náš ako ľudí a nie vlk, preto by som to ani nemala brať v potaz, ale keď mu to spraví radosť. :DD Bude zázrak ak na toto vôbec nejak zareagujem.
Blesk udrel do Kayovho tela presne tak, ako chcela a preto si odniesol, malý šok a spáleniny, ktoré chcela na ňom vidieť. Spáleniny štípali a svrbeli...
Všimla si, čo začína Kay vymýšľať a preto nechala aby spravil aj on dáky ten krok. Zmes Diamantu a Grafitu nebolo platné rovnako ani tak krištáli, ktoré mali naraziť do jej citlivých miesť, akonáhle sa letmo dotkli jej tela, rozlomili sa ako nič. To isté aj diamant či daný grafit a preto dostala len časť z elektriny, ktorá ju mala obaliť Nápad dobrý, ale Kay asi nečakal, že mágia zeme, na Nai nefunguje. Z elektrického prúdu sa jej postavila srsť a vyzerala ako malý medvedík. Cítila vo svojom tele pocit ako pri zmravenčení. Ten však po chvíľke ustal. Otraisla sa aby sa jej kožuch znova zjemnil a uľahol. "Tvojimi sklíčkami ma nezastavíš, stačilo hry!" - vyštekla a čierna para ju obklopila. Naiome zmizla. Objavila sa za jeho chrbtom, kde jej tesáky smerovali na Kayov nechránený chrbát. Para sa z jej kožuchu stále uvoľňovala.
Noemie
Smerom k temným skalám
Pozrela sa na vlka, ktorý k nim práve prišiel. "Nikto ma nikam prenášať nebude!" - zavrčala. "Chcem aby sme šli spolu." - dodala a pozrela sa jej sestre do očí. Jej matka by jej nikdy neublížila....nikdy.
"Kto vlastne si?" -spýtala sa vlka.

Toto bolo spyknutie, odkedy? Nemohol som uvažovať, avšak táto situácia vo mne rozdúchala plamene nenávisti, ktorými som už dlho nezaplanul. Kdesi nadomnou zakrúžila Reddy. Vykľov mu oči. povedal som operencovi. Kay nečakal. Vrhol sa na Naiome a ja som pozbieral všetok hnev, nenávisť, ktorá vo mne kypela a zrazu som pocítil prívál ľahkovážnosti. Už sa to nedalo ovládnuť, Dračiemu vlkovi som nesiahal ani po plecia, ale spaľujúca nenávisť bola na mojej strane. Spomenul som si aký som bol bláznivý a pošahaný zamlada a pustil som sa doň. Moja mágia mi stála za starú belú a nemohol som ju bojovne využiť, taktiež, čo sa kondičky týka bol som slaboch. Vymrštil som svoje kostnaté telo a napálil mu to svojou váhou a silou rovno do hrude.Videl som ako mu Reddy krúži nad hlavou...

Tábor
Blesk ma spražil a ja iba so snahohov potlačujem zakňučanie, ktoré by bolo v tejto chvíle asi jedinou voľbou. Nikdy by ma nenapadlo, že by som s ňou bojoval.. či chcem alebo nechcem, je proti mne v absolútnej výhode. Pomyslím si. Zacítil som smrad spáleného kožuchu a to nepočítam, že ma to pálilo. V momente kedy sa Naiome premiestnila za môj chrbát som zacítil náraz jej tlapiek do zeme prudko som otočil hlavu a kútkom oka som spozoroval jej tesáky ako sa chystajú schmatnúť moju kožu. Nemohol som to dovoliť, nemohol som teraz skončiť. Má rovnakú obranu ako ten vlk, čo má bojovať s Reelom.. kss, čo sú to za monštrá! Zavrčím, pritom som sa snažil vyhnúť jej útoku. Ako sa jej tlama niesla na môj chrbát, rovnako tak som sa ja uhýbal a funkčnou labou som udrel do jej pysku. Nuž, nečakal som, čo dokáže tá čierna vec - teraz to viem. Uder to bol áno, iba Naiome môže posúdiť ako silný - roky prenášania kameňou, úderov do zeme mi vytvorilu určitú silu obyčajného údera - no tá para. Ucítil som ešte palčivejšiu bolesť, ako s tým zásahom. Neviem čo to bolo, no zdalo sa mi, akoby mi to poleptalo (?) moje poštáriky na labe. 

//gomen, gomen

Temné skály
Lekla jsem se, když jsem vedle sebe uslyšela hlas. Když jsem zjistila, o koho se jedná, uklidnila jsem se. Už jsem chtěla vyslovit místo, které jsem vybrala, avšak Noemie protestovala. Byla bych radši, kdyby se nechala teleportovat jinam, bylo by to mnohem bezpečnější. "V pořádku, nebudu tě do ničeho nutit", řekla jsem mile. Chápala jsem ji, na nepřátelském území bych taky nikomu cizímu hned nevěřila. Z jejího výrazu jsem vyčetla, že si nemyslí, že by jí Naiome byla schopná ublížit. Přála bych si tomu věřit, ale nedokázala jsem Naiome přesně odhadnout. Mě neublížila, ale kdyby zjistila, že i druhá dcera je na území Ishimury, třeba by jí povolily nervy. "Doufám, že se mýlím", odpověděla jsem stroze a povzdechla jsem si. "Kdybych věděla, že tam s Asklépiem pořád jste, neodešla bych," řekla jsem omluvně.

Tábor
My niesme monštrá my sme len praví vlci, Kay. - poslala mu Naiome myšlienku. Ako sa už načahovala, za jeho kožou, úder bol dosť silný na to aby odvrátil jej hlavu. Zúžili sa jej zrenice a s podvihnutým pyskom zavrčala. Jeho laba si to však musela pomerne odniesť. Para mala funkciu kyseliny, takže teraz na danú labu nemohol poriadne ani došlapovať, aby sa mu tam infekcia nedostala. Využila čas, kedy si svoju labu prezeral a tesákmi ho schytila za kožu, ktorú mal na krku z boku - blízko miesta, kde sa nachádzala tepna. Trhla hlavou aby tak kaya odsotila. Kúsok kože z Naiominho pysku vypľula a pomalým krokom sa k nemu znova blížila. Vypnutá biela náprsenka len preukazovala jej dominanciu. Drápy zarývala do zeme, kôli stabilite. Prepukla si stavce na krku, dupla labou do zeme z ktorej začali pozdĺžne od nej až ku Kayovi sa približovať ostne ľadu. Ak by sa Kay nevyhol bol by dobrým príkladom na vlčí špík.

Noemie
temné skaly
"Cäelle, možno si pre nás dve matka prišla a dá ti šancu vrátiť sa. Pochybujem, že by nám ublížila ako jej dcéram." - prehovorila na ňu s úsmevom. "Tak prídi! Matka je skvelá alfa, a myslím, že by ťa rada späť uvítala." - dodala a zamávala chvostom. Noemie nebola temná až na kosť, za to sa však chcela tomu postupne priučiť. "Rada by som šla v jej stopách, ale ty máš ododmňa naviac"

//Nai takovej manipulátor - když jí to nevyšlo s jednou postavou, zkouší to s druhou =‘D

Temné s.
Byla unavená z celého toho chození. V podstatě už řádnou dobu nic nejedla a ani nepila. Byla kost a kůže. Sama se i divila, že dokáže chodit. Zhluboka dýchala a snažila se držet tempo, které měla nastavené. Avšak  jí to po chvilce snažení přestávalo jít. Tiše si odfrkla a pohodila ocasy ze strany na stranu. Byla ráda, že se jí nikdo nesnažil zastavit, protože by to bylo ještě horší. Přeci jen kdo by chtěl být chycen při útěku že?  Malá vlčka stáhla uši k hlavě a zaskučela. Jediná věc na kterou se zmohla, bylo sesunutí na zem. Lehla si uprostřed cesty a čekala. Sama nevěděla na co, ale potřebovala si an chvilku odpočinout.

Temné skály - směrem k jezeru Kappa
"Matka si přišla pro tohle území", řekla jsem. A taky ho dostane. Noemie nevěděla, jak dopadla její nejstarší sestra Tegan a já jsem se rozhodla o tom pomlčet. Ničemu by to nepomohlo. "Obávám se, že jsem tu šanci už promarnila. Ale ty ji pořád máš a nedovolím, abys o ni přišla", řekla jsem po chvíli. Už jsem se nemohla vrátit. Učinila jsem rozhodnutí a přišla jsem o všechno, jen abych získala svobodu. A o tu jsem se odmítala nechat opět připravit. Doufala jsem, že to Noemie pochopí. Bylo těžké mít ty, na kterých mi záleželo, na obou stranách. Napadlo mě, jestli Sinha chápe, o čem se bavíme. Každopádně se neptal a mě to tak vyhovovalo. Nerada bych mu to teď vysvětlovala. Pokračovala jsem k jezeru Kappa. Byla jsem ponořená do svých myšlenek a málem bych přehlédla vlče, které leželo uprostřed vyšlapané cesty. Váhavě jsem se k němu sklonila. Připomínalo mi Diega. Vzhledem i pachem. Muselo být jeho. Ale jak je možné, že se dostalo až sem? "Kampak máš namířeno?"zeptala jsem se přátelsky.

Temné s.
Hodnou chvíli odpočívala, za což byla ráda, tedy do doby než jí vyrušil hlas. Nečekala, že by na ní mohl někdo mluvit. Instinktivně se postavila na nohy a zamračila se. "Kam mám namířeno? Tam kam míří všichni. Alespoň doufám, že jdu správně." Zamumlala. Pořádně si vlčici prohlédla, avšak stále měla přivřené oči. Určitě se jí líbila více než ten údajný dědeček a černý vlk. Tahle zatím na malou vlčku nesahala, ale i přesto udělala pochybný krok do předu. "Samozřejmě pokud víš, kudy ta jít. Byla bych ti vděčná." Pronesla rozhodně. Vážně chtěla být v centru dění a chtěla vědět, kam všichni najednou šli.

Tábor
"Sila a inteligencia je však to najdôležitejšie, čo má vlk využívať." - dopovedala mu chladne. Popravde, čo im len priniesli rúžové okuliare? Naiome brala svet ako ťažkú realitu a to viedla Zeiss, ktorá nemá takú hojnosť, ako ostatné územia. Nemajú toľko potravy čo oni, také výhodné počasie ako oni a ani podmienky na život ako oni. A predsa len, bola Zeiss silnejšia, lebo ju viedla silná alfa. Teda, teraz už alfy. Naiome záležalo vždy viac na členoch ako na nej a preto si veľakrát oddialila mršinu z úst. Mala však nápady, ktoré im umožňovalo ako tak plnohodnotne žiť. Sledovala Kaya, cítila, že je slabý a že k Naiominej sile nesiaha. Sľúbila však, že ho nezabije a ona svoje sľuby vždy plní. To bola možno Naiomina slabosť. Sľuby. Mohla ho dotrhať, zabiť hoc akými spôsobmi, ktoré ona preferovala, či ho nechať zmiznúť v jej mágii. Neurobila to však. Bojovala stále pomerne diplomaticky, bez čiernych ťahov. "Svorku musia viesť len silné alfy, aby už nikdy nebola ohrozená, či sa rúcala k záhube." - dodala a pozrela Kayovi do očí, ktorý vytváral jeho zrejme už posledný útok. Pred jej očami sa začala dávať zem do výšky po častiach. Zatla zuby a podvihla horný pysk. Jedna z častí zeme ju zasiahla a odhodila o niečo ďalej. Potom sa však daná časť kôli jej štítu rotrieštila. Dupla labou aby tak vyvolala ľadovú plochu, ktorá zabráni tomu aby sa zem ďalej zdvíhala. Zalapala po dychu, úder zeme jej vybil dych však nič, čo by ona neustála. Nadýchla sa a čo mágia Kaya ustala pod jej ľadovou podišla ku Kayovi, ktorý nemal už žiadne zbytky síl. Ležal tam ako čierna handra. Naioem sa začala dokola okolo neho prechádzať. "Chyby začiatočníkov, ale bojoval si obstojne. Post Beta si dostal zaslúžene a chránil si svorku. Však nedostatočne. Beta popri mojom boku by si ale bola dobrá a naučila by som ťa toho viac ako alfy tieto." - prehovorila k nemu. Určite to počuli aj vlci v Tábore. Malý obláčik čiernej pary sa dostal do ňufáka Kaya. Putoval do pľúc, kde sa vnútorným dýchaním naviazal až do krvi, ktorá smerovala do srdca. Celý tento proces bol veľmi bolestivý a ani ten najsilnejší vlk sa nevyhol skučaniu a proseniu o milosť. Než by to mala však Naiome počúvať obláčik spôsobil zástavu srdca, ktorá stačila na bezvedomie. Obláčik sa dostal postupne z tela von presne tak ako sa tam aj dostal a Kayove srdce opäť zdravo naskočilo, ale v bezvedomí vlk zostal. Olízala si špicaté tesáky a schytila Kaya pod krk. Špičky tesákov prenikli kožou, ale nezovierala ho nejak silno, len aby ho utiahla. Dovliekla ho do stredu Tábora, kde ešte bojovali. Velether a Reel. Kay ležal nehybne akoby bol mŕtvy v Naiominej tlame. Posadila sa a čakala.

Mistmane- SSL
Malá vlčice už dokázala vstát na vlastní nohy, chvíli se procházela kolem spící mamky, ale pak ji napadlo, že by ráda šla ven z doupěte, přece jen byl čas na to, aby si prohlédla okolí. Prvně chtěla vyběhnout sama, ale po chvíli si to rozmyslela. A tak šla za svými sourozenci Charzou a Zantem, kteří seděli před doupětem "Co tak něco podniknout?" Otázala se a její výraz vyjadřoval, že se nudí.

Tábor
Nezvládal som to, všetka sila ma upustila už v tej chvíli, kedy som skrížil Naiome cestu. Vravela ku mne a ja ju počúval, vnímal som každé jej slovo, pomocou zeme každý tlkot srdca. Bol pokojný, vôbec ju nič nevyviedlo z miery. "J..ja.." zťažia vypustím s tlamy. Nemohol som ani rozprávať, bolesť od blesku, bolesť od poleptania mojej laby, bolesť od zásahu jedného z tých ostňov. Bol to zázrak, keď ju zasiahol jeden z mojích zemných útokov - ten posledný do ktorého som vložil všetko. Sledoval som ako sa ku mne blíži, mohla ma teraz zabiť. Čakal som, kedy mi prerazí hlavu, zakúsne sa do tepny alebo ja neviem čo. Vždy som sa spoliehal na svoju mágiu, odjakživa som v nej bol dobrý - teraz, teraz mi nepomohla. Iie, ani nemohla. Sledujem ju ako sa pomaly ku mne približuje. V skutku, nemal som šancu. Naiome je.. slová ktoré sa nesú vetrom, sú pravdivé - je schopná bojovnica, schopný vodca.. Sledujem ako obláček pary, sa pomaly niesol k môjmu čumáku.  Prepáčte mi to.. Diego, Hexy, Tene, Reele.. Sapho.. s pomyslením na nich mi slza zamorkyla srsť, ktorú som mal pod očami. Nemusel som ani nič hovoriť, tušil som, že by mi Nai prečítala myšlienky. Len tá ponuka ma zaskočila. Znaky, ktoré až do teraz jasne žiarili pohasli. Obláčik sa dostal až do môjho čumáka a koloval po tele. Prepadla ma neznesiteľná bolesť, ktorá tento ráz vyšla na javo krikom. No, hneď na to.. som ucítil niečo na mojom srdci - bolo to akoby ho niekto preťal kolom. Zatvoril som oči a nechal ju.. hold, už som nič necítil, nemohol som sa pohnúť. Iba som zacítil ako ma Naiome svojími tesákmi schmatla za krk a niekam doviedla. "Prominte mi to.. neochránil som.. Ishi.." pošlem nedokončenú myšlienku všetkým Ishimurčanom - aj Reelovi, než som omdlel.

Tábor
Až po chvíli si uvedomila uprostred čoho sa to ocitla- uprostred boja, očividne, o územie alebo moc, aspoň ako usudzovala. Zarazilo ju však, že na to očividne nikto nereagoval. Nikto sa nepokúsil nikoho povzbudiť či niekomu pomôcť. Takže to asi bude nejaký dohodnutý boj? O nejakú pozíciu alebo územie? zamyslela sa. Bola zvyknutá na boje, jazvy a popálenina ktoré zdobili jej telo hovorili za všetko. No ona poznala iné boje- boje o potravu. Nad týmto iba mierne pokrútila hlavou. Zdalo sa jej to trochu... zvláštne. Asi ako cudzincovi ktorí sa náhodou dostane do tábora inej svorky uprostred boja. Podľa čuchu však rozoznala, že nie všetci vlci sú z jednej svorky- väčšina mala jeden spoločný pach, ale tá čierno-modro-biela vlčica a vysoký vlk s rohami, rovnako ako ešte pár vlkov mali akýsi iný pach. Temnejší. Výsledok boja ju neprekvapil. Čierny s akousi zemnou mágiou bol nepochybne silný, no samica bola očividne ešte silnejšia. U toho slabšieho bol výsledok viac než len predpokladaný. To boli ich vodcovia? Zvláštne. U nás vždy zvykli vodcov učiť boju. Možno boli zranení alebo niečo podobné. Ale prečo sa s nimi nevymenil niekto iný? Veď je to celé nelogické. Zase som sa zaplietla do niečoho. Prečo som nezostala doma? Iba ohrozujem seba aj sestru, prebehlo jej mysľou. Len čakala, kým si ju niekto všimne, hoci to nepokladala za pravdepodobné.