Akce & Příběh za Hranicemi

Prepletať sa pomedzi skaliská bolo celkom náročné, snažil som sa byť prebratý, ale nešlo to, sústreďoval som sa len na to, aby som sa niekde nezošmykol a chaos okolo mňa sa ma akoby netýkal, sledoval som len svoju Haske, či je v poriadku, mal som ju tak rád. Strihol som ušami a sledoval ako sa krajina mení, pomaly sa skaliská začali rozostupovať a cesta sa hadila medzi skalami a bolo treba dávať pozor na cestu, lebo nikto nechcel skončiť na zemi ako nejaká placka. Pozrel som sa okolo a venoval som krajine jeden dlhý pohľad. Niwatské územie bol mojím domovom, zabýval som sa tam a snažil som sa tam nažívať v mieri, pokiaľ bolo možné. Putovali sme ako svit a temno, bolo to zvláštne, necítil som k nim hnev ani odpor, boli to vlci ako my a tiež si chceli zachrániť životy. Reel šmatlal neďaleko mňa, bol vysoký, chudý a kostnatý, taký strašiak do maku, apaticky šmaltlal vpred a o nič sa nestaral, za ten čas nepovedal ani slovo, všetko si bral na seba, chudák, ľutoval sa a ja som mu nemohol ako pomôcť, potreboval zrejme podporu, ale keď som sa snažil s ním komunikovať iba sklápal uši a krútil hlavou až mu neupravená hriva lietala sem a tam. Stratená existencia, nevedel som, či pre preňho toto dobré, to čo sa stalo ho veľmi zobralo a mne sa to zdalo tak dávno. Tu i tam na mňa obrátil chladný, nič nehovoriaci pohľad, ale ja som vedel, že je smutný, bol to precitlivelý vlk. Vedel som o ňom, že to bol milý a veľmi dobrácky vlk, až veľmi dobrácky a veľmi ho to ťažilo, pár ráz sa dokonca potkol, ale nechcel pomôcť, sám sa postavil a nechcel ničiu pomoc. Bodka o nej som ani nevedel, že s nami je, pár ráz som zahliadol jej ryšavočierny kožúšok, ale nič viac, sám som nevedel o nej nič, bola to fena, pes, domáci pes, ale čo na tom, keď zdivočela, už by sa k ľuďom nedokázala vrátiť. A ja som to vedel, pocítila volanie divočiny, potlačila roky selektívneho kríženia a vydala sa k divokému životu, hoc červený obojok stále mala na krku. Viem pamätám si naň, červený, cinkala na ňom malá známka. Vedel som, že bola aj matkou. Ale nič viac.  Pokračoval som ďalej v ceste. Meč ma ťažil na boku a bol som zvedavý...

Putoval som spolu so svojimi, s tým svitom som nechcel mať nič spoločné, nechcel som s nimi prehodiť ani slovo, kráčal som mĺkavo, meravý.  Veril som však svojej Alfe, že nás zavedie do bezpečia. Nira, upínal som sa k nej vo svojich myšlienkach, mal som ju rád, nikdy som neveril na sviťácke rečičky, mal som ju rád, ale nie preto aby som ju miloval jemne. Miloval som ju drsne, tak ako si to zaslúži, bol som vlk zo Zeiss, nebol som nijakým slabochom. Ani v láske nie, strihol som ušami. Bolo leto a moja srsť bola trochu zrednutá, ale to nevadilo, svoju prilbicu som mal stále na hlave, tak rád by som si od niekoho vycucol silu, ale to nefungovalo, frustrovalo ma to a asi som nebol sám, komu nefungovala mágia. Kdesi za mnou si to promenádoval Ghost, mladý arogantný náfuka, ktorého som ako šteňa poriadne zmlátil, mlátičku si zaslúžil, teraz to bol mladý vlk, červené oči bez výrazu som veľmi nemusel, stále ma škrelo že je väčší ako ja. Uši mal tenké a papuľu stále neforemnú, nechcel som predpokladať s kým sa jeho máti zabehla. Také škaredé... Ale Ghost mal silu, bol to tank a ja som ho nechcel provokovať, vedel som, že by som vyhral, ale netreba pokúšať šťastie, Ghostovi sa trochu šmýkalo na kamennej ceste a jeho bledý kožuch bol zafúľaný od prachu, stále mu odstával ako štetiny ryžovej kefy. Stále bol ticho. Len zazeral a kráčal vpred. Northie, som mal o niečo radšej ako Ghosta, bola to vlčica v stredných, tých najlepších rokoch, vysoká, chudá, s planúcim divokým pohľadom, bola to nohatá šelma, ale na môj vkus nebola príliš pekná, mala škaredú strapatú hnedú srsť, ktorá bola miestami až zamastená, o seba nikdy nedbala, ale bola verná a plnila príkazy, ale kvôli jej vzhľadu si zrejme nikdy nenájde druha a možno je dobrá, ale zas, nikdy som s ňou nehovoril, bola to taká vlčica o ktorej ste ani nevedeli. Teraz kráčala Ghostovi po boku a netvárila sa šťastne, povrávalo sa, že je hluchá na jedno ucho, bola to pravda, sám som sa o tom presvedčil. Toshiro, ďalšia vychudnutá kreatúra v tomto zástupe, ten bol pre zmenu slepý, zjazvený, mal krídla, ktoré vliekol po zemi, mal dlhé tenké nohy, divný sklený pohľad, hlavu natŕčal na všetky strany a nič nepreprehovoril, sústredil sa na každý svoj krok. No čo už, každý je nejaký. Dúfam že budeme mať dobré územie. pomyslel som si s nádejou. Nájdeme si s Nirou pekný brloh...