Příběh smečky Kirigakure III.

Bola to Haru. ,,Áno? Som to ja." povedala som jej a pozrela som sa na vlčicu. Neumierala, teda... Ale tak vyzerala. Na tomto snehu ležať nemôže. pomyslela som si. ,,V brlohu máš už May, brloh álf nefunguje ako Lazaret Yllin." poznamenal Rascal uštipačne. Som Alfa Rascal, mojou povinnosťou je starať sa o vlkov zo svorky. povedala som mu. ,,Tak ako si sa starala o Acia? Pcha." už ďalej sme sa s uštipačným patrónom nebavili a ja som sa mohla sústrediť na Haru. ,,Odnesiem ťa. Veď tu premrzneš." povedala som rýchlo, akoby som sa chcela ospravedlniť svoj rozhovor s patrónom.

Okraj Tábora

Pozerala som sa na Haru a na mladého-Aiteho, bol to jej syn čo som vedela. Haru bola zrejme na dne so silami. ,,Aite? Ako by sme jej pomohli? Zanesieme ju ku mne do brloha?" spýtam sa jej syna, vyzeral trochu ako drak, jej syn. Bolo to jasné a logické. Ako som mohla byť taká hlúpa? Veď... Haru tu môže umrieť. Obviňovala som sa. Ale zase, ja neviem. Začínam byť divná. Ja to nedám. ,,Yllin! Spamätaj sa!" vyštekol Rascal.

Pozeral som sa po hraniciach, bol to môj domov. Pohľadom som vyprevadil, Rias a spoločnosť z hraníc, o nich si netrebalo robiť starosti, vedel som, že oni tu veľa škody nenarobia a Rias som veril, veď bola členka svorky. Hranice. Ako len dokážem sám spravovať tieto dlhé hranice? Nemôžem stále celý život pobiehať sem a tam, chrániac všetky priechody, to je nad sily jedného vlka. Mal by som spolupracovať. S nejakým miestnym Kirigakurským hraničiarom. Ale, zas na druhú stranu, neviem kto by tu robil hraničiara. pomyslel som si a kráčal som hraničiarskym chodníčkom, ktorý bol ukrytý pod snehom. Kráčal som pomedzi stromami ako sivý tieň. Bol som zadumaný vo svojich myšlienkach. V hlave mi duneli mnohé otázky, ktoré sa miesili s predstavami. Mal som sen o hraničiaroch ako o prosperujúcej skupine, ktorá by strážila hranice svoriek s nasadením života, rysovali sa plány o veľkých cestách a bojoch a o mnohom inom, napokon som s počudovaním zistil, že sa to miesi s mojou minulosťou. Bol som hraničiar-samotár. Dokázal by som však viesť hraničiarov k víťazstvu? Veď môj otec velil Dúnadanskej svorke a ako to dopadlo a moji dávny predkovia. Ako dopadli? Tiež upadli do tmy a beznádeje. A tam môžem ľahko spadnúť aj ja. V žilách mi koluje krv môjho predka Isildura, a nie len jeho krv, ale aj slabosť. Pýcha a márnivosť ho pripravili o najväčší poklad čo mal. Ale ja som si vyvolil iný osud, vo viere, že dokáźem vzdorovať a nepodľahnem voľaniu moci, voľaniu, za ktorým išlo mnoho vlkov z dúnadanskej svorky. Mal som stáť na mieste otca, ale nestalo sa tak. Päťnásť vlčích álf sa vystriedalo od doby, kedy Dúnadanská svorka povstala, ako oheň z popola a z tieňov vystúpila na svetlo sveta. A ja, som mal byť šesnásty. Mal som pokračovať v línií vládcov. Ale nestalo sa tak. ,,Ach Isildur, ako mám ísť ďalej?" spýtal som sa nahlas,  vyzývajúc svojich predkov o pomoc, ale odpovede sa mi nedostalo... Haske, to ona mi dáva silu, to ona ma vyvádza z tieňov a pochybností. pomyslel som si.