Příběh smečky Ishimura III.

???-Aralský les
Nevedel ako dlho spal, koľko času ubehlo, zatiaľ čo neurobil to, čo možno urobiť mal. Zobudila ho až bolesť. Sykol a otvoril oči. Jeho mačka Nix sa práve rozhodla, že mu doškriabe labu. ,,To bolo za čo?" zaskučal. Hlas mal chrapľavý, ako keby ho dlho nepoužíval. ,,Obsadili svorku, ty hlupák! Používaj ňufák, kým ho máš! Musíme zmiznúť. Tí temní sú tu," sykla mačka. Zamračil sa na ňu, no potom sa opatrne pozviechal. Nevyzeral najlepšie. Bol vychrtlý, chudší než kedykoľvek predtým a to nikdy nemal nejakú širšiu postavu, práve naopak. Bol takmer len kosť a koža. Pritiahol si svoj plášť bližšie k telu a prehodil si kapucňu cez hlavu. Teraz vyzeral takmer ako skutočný hraničiar. Škrabanec na jednej labe ho pálil, no nič sa nevyrovnalo tej psychickej bolesti. Jeho svorka zlyhala a on tam ani len nebol. Alsafi ani jeho rodina ho nehľadali. Všetci zmizli a on netušil, kde sú. Ich pachy sa mu dávno vytratili. Mĺkvo mieril preč, preč z rodnej svorky. Teraz si spomínal len na jedno miesto, kde by mohol hľadať útočište. Svorku odkiaľ pochádzala jeho partnerka, Alsafi. Najrýchlejšie ako dokázal teda mieril tam.

VELETHER
Bývalý Tábor Ish
Velether sa krvavými očami zameral na Telantesa. "V tom prípade, sa stávaš Kappou svorky Zeiss." - uškrnul sa Velether a machol do strany dračím chvostom. Všetkým vlkom, čo sa mu poklonili kývol hlavou.
A ty Tenebris, dostaneš skúšku, ktorú premyslíme spolu s Naiome."- dodal smerom k vlčke. Zatiaľ ti teda prináleží post Kappy po skúške ak ju splníš, sa ti post zmení." - objasnil. Čakal, či príde ešte niekto neznalý a premýšľal čo asi tak robí Naiome. Dôveroval jej však, takže cítil, že onedlho príde čas, kedy ona všetko doobjasní. V tom bola predsa len aj keď si to enchcel priznať talentovanejšia ako on.

Tábor
Naiome sa zahľade na Niru. "V poriadku. A Sauron, nabudúce nenechávaj všetko na partnerke." - uškrnula sa. "Po narodení mi vĺčatá ihneď ukázať. Ja rozhodnem, či si zaslúžia žiť alebo nie." - dodala chladne. zaároveň ich pretla oboch chladným a azurovým pohľadom. Otočila sa smerom ku svojej jaskyni, ku ktorej následne prikráčala. Vyskočila na ňu a poobzerala sa. Zazrela na mŕtve telo tej cukrovej vaty. Z jej tela sa začala uvoľňovať čierna para, ktorá sa pomaly priblížila k telu Ahrie. Para ju celá pohltila. Jej telo navždy zmizlo...Čierna para sa rozplynula. Asmia chvosty zanes do mojej jaskyne. - poslala Delte myšlienku. Naiome sa zhlboka andýchla. Teraz musela dať hádam na také územie do hlasiviek úplne všetko. Hlboko zavyla a volala tak cez celé územie Zeiss. Veľké územie Zeiss. Volala tak do Tábora každého jedného člena, či starého, tak nového. Muselo sa povedať pár infomácii a noc bola na to ako stvorená. Čakala, keď dorazia do tábora. Zatiaľ jej azurové akoby svetiace oči sledovali nočný Tábor.
ASMIA/ACHERON
Tábor
"Kappa, neKappa...stále si na nižšom poste než ja!"- odfrkla. Dostala od Alfy myšlienku, preto sa mienila psom zaoberať neskôr. "Ešte sa uvidíme...pes." - priblížila sa k psovi a podvihla horný pysk. Nevedela si prestaviť, že by sa niekedy mohol pes dostať na taký istý post ako ona...preto to mienila Trauremu troška okoreňovať. Prikráčala ku chvostom, ale neušlo jej, že Cairo jeden zožral. Labou sa natiahla a strelila mu jednu facku. Na pravom líci mu zostali tri stredne hlboké škrabance. "Hlupák!" - zavrčala po ňom. "Ak sa to alfa dozvie..." - povedala nahnevano ale tichšie smerom k nemu. Nemienil sa ním ďalej zaoberať, ak by na to náhodou Naiome prišla, môže si za to sám a aj on by si mal neisť následky, nie, že to bude niesť celá svorka. Schmatla chvosty a zaniesla ich do Naiominej jaskyne. Potom sa vrátila a posadila sa na svoje zvyčajné miesto. Po Naiominých slovách začne nová Éra Zeissu. Zároveň bola Naiome prvou alfou, ktorá Zeiss niekam naozaj posunula.
Acheron sledoval mlčky Asmiu. Olízal si ňufák na ktorom bola už momentálne zaschnutá krv. "Alfa nemá rada psov, ale dala ti šancu. Váž si ju, možno jej neprídeš úplne obyčajný." - dodal smerom k Trauremu. "A teraz ti radím sa posadiť a len mlčky počúvať a čakať na ostatných." - dodal smerom k nemu chladne a sám sa hrdo posadil a vystrel. Jeho jantárové oči nádherne žiarili v tme.

TELANTES 
--> Tábor Zeiss
Mlčky som ostal v poklone, než som začul zavolanie, ktoré nás malo naviesť do tábora, teraz mne novej svorky. Bola to zaujímavá skúsenosť, hlavne, keď som si v tedy povedal, že do Zeissu ani nevpáchnem. Teraz som tu. Ticho som klusom bežal až do Zeisského tábora, pritom si obzeral okolie. Územie Ishimury som poznal dobre, len.. toto bolo pre mňa nové. Páchlo to tu smrťou, čo je každý meter tejto pôdy nasiaknutý krvou? Ten pach mi nijak neprospieval, ale musel som si žiaľ zvyknúť. Nehodlal som to nijak komentovať či ohŕňať nad tým nos. Počas toho, čo som tu, som si však ešte nevšimol žiadnej zvere. Vážne toto územie je.. bez života? Pomyslím si. Zmiernil som beh na chôdzu, keď sa predo mnou zjavil tábor.
Prešiel som cez nejaký most, či čo to je a ocitol som sa v tábore svorky, ktorú ostatný tak nemajú v láske. Strihol som ušami čím sa ozval cingot náušníc, ktoré mi zdobili jedno ucho. Všimol som si mŕtvoly boh vie akej líšky, ktorá pomaly mizla v čiernom dyme. Deväť ležiacich chvostom a nejaká spálená vlčica. Pár krát žmurknem očami, než mi do čumáku udrie známy pach, ktorý sa krížil s pachom spálenín. Rias.. Pomyslím si, pritom sa posadím a vyčkávam, čo sa bude diať.