Příběh smečky Ishimura II.

,,Jasné, brácho... Aj ja mám sneh celkom rád, ale čo to trepem? Veď ja sneh neznášam, prosím si teplý kabát a trochu nejakú ohnivú mágiu, lebo vám Alfa umrzne." zazubil som sa a švihol dlhým chvostom. Áno bol som hladkosrstý vlk, asi som sa narodil na nesprávne územie, mal som sa narodiť na púšť a nie do tejto zimy. ,,Dám ti rýchlu skúšku, čo máš za magiu?" spýtam sa Kurika a pozriem sa na Diega, ktorý prišiel do Tábora. ,,Áno, čo potrebuješ? Som ti k službám." povedal som mu.

Pozeral som sa naokolo, bol som vychudnutý, slabší ako obvykle a navyše som ani nevedel, kam sa podejem. Hrabol som tenkou labou do snehu, nenávidel som ho. Nenávidíme ssa... Nenávidíme ich. Nikto náss nemá ani len trrochu rád. Ssme ssami, že milášku. šami šme... šušľal Glum. Ale máme sa radi, my sme egoissti. oponoval som. Jassné Fantomass, mášš predssa rozzum. Odídeme a nikto ssa ss nami aj tak nepriatelil. Odídeme, tak. A na Sassoriovcov... Preččo ssme im dávali nessplnitelné ssľuby. Odídeme a nikomu to vadiť nebude. Pôjdeme za ňou. Dovedieme ssa do záhuby. Mali ssme to urobiť už dávno. Viešš kam a ku komu. hovoril mi Glum. Nie, nie, nepočúvame ťa. Nepočúvame. Choď preč. Íssť preč? Nikdy. Bez náss by ssme umreli, to ja ssom nás zachránil. zavrčal Glum. Áno, áno. Choď preč a nikdy sa nevracaj! Choď preč a už sa nikdy, nikdy, nevracaj! Nepotrebujeme ťa, pán sa o nás stará, pán nás má rád. tento súboj medzi mojimi dvoma osobnosťami sa odohrával v mojej hlave, v mojich myšlienkach. Glum zavrčal, zhrbil sa. Nikdy! Pán je zradca, odkopne Fantomassa a nechá ho tak. To poznáme. Pôjdeme k nej a ona to za náss vyrieši. hovoril Glum, teraz už plačlivo. Nie Smeágol,  Smeágol je dobrý, bude rád, budeme sa hrať, budeme loviť, budeme lietať. Pamätáš. Smeágol! Smeágol! Prosím, Glum nie si ty! Volal som naňho, on bol Glum aj Smeágol a ja som bol ja, Fantomas aj Glum aj Smeágol. Smeágol, bol dobrý, veselý, hravý ako šteňa a mal priam detskú, vĺčaciu túžbu sa odvďačiť. Toto ja bolo aź príliš utláčané Glumou, nenánvistnou formou ja. Nenávidelo aj milovalo samého seba. A ja? Ja som bol niekto už bez mena, Fantomas akoby zmizol a nahradil ho akurát len Glum a Smeágol, bojujúcich o vedenie mojej mysľe. Fantomas bol niekde v kúte, zalezený a stúlený v klbku ľútosti, skučiac v temnej diere. Naozaj pohltený svojou fantáziou a životom bez iskry. To nebol život, len živorenie a Glum mal priavdu. Možno by som mal ísť za ňou nech to ukončí. Smeágol? Ako ssi to povedal. Smeágol, áno tak, sssme ssa volali pred veľkou tmou. Milovali ssme život. Ale Smeágol je mŕtvy. Glum. Glum! Tak náss volali, nenávideli náss, kopali do chudáka Smeágola. On je mŕtvy, tak ako ssme my. Ty ssi nemŕtvy. Ssi mŕtvy aj živý, navždy odssúdený na ssmrť bez konca. Ba toto živorenie ako hovoríšš je ssmrť. Umrime už poriadne. Kvílenie v kútoch nám užž nebude naničč. Daj zbohom dobrým Alfám, daj zbohom Smeáglovi. Daj zbohom ssebe a prijmi ssvoju ssmrť! povedal mi Glum. Nechcel som umrieť so slzami v očiach som sa pozrel na Ishimurský Tábor. Cítil som sa starý, smutný, zlomený. Ale Glum mal pravdu. Musel som ísť a poprosiť ju o smrť. Lebo smrť je milostivejšia ako tento ,,život".

Zobudila som sa. Už som bola nikde inde nebola som na mieste, kde som z najväčšou pravdepodobnosťou odpadla.

Som predsa malá a môže ma aj niekto zašliapnúť. A naviac, neviem kde to som. Musím to rýchlo zistiť. Rozbehla som sa, síce neviem kam ale išla som zistiť kde to vlastne som.

Začínam sa ešte viac báť. Sú tu obrovský vlci a možno ma chcú zjesť. Mám veľký strach. V tú chvíľu ma zúfalo napadne, že by som mohla zavolať na mamu. A tak volám ,,Mami pomóc!!!" Avšak po chvíli si spomeniem že ma asi nebude počuť. Predsa som veľmi dlho cestovala, kým som sa dostala sem. Všade bol sneh, bol biely aj ja som bola biela. Ktovie... Či ma nebodaj tie obludy nebudú... ,,Haló?" prechádzam sa po mieste kde je veľa dier v zemi. Vlci tu chodia, stretajú sa... Nezožerú ma na obed? stále sa bojím a preto opatrne kráčam po snehu. Som ľahunká ako pierko... Oni sa prebárajú v snehu, ale ja, Candy sa neprebáram. Som malinká, veľmi malá.

Pozrel som sa na Ishimurský Tábor, bol to domov, kus niečoho pekného. Nemohol som tu ostať a utápať sa. Klesol som na úplné dno, z ktorého nešlo vyplávať ba ani odraziť. Ostal som bezvládne ležať a nemal som silu vzdorovať osudu. A Glum? Ten sebecký tvor mi ani vôbec nepomáhal. Pozrel som sa na po Tábore, pohľadom som sa obzrel po Tábore a rozlúčil sa pohľadom s Reelom, už sa nikdy nevrátim. Boli mi rodinou, všetkým čo som mal, ale teraz, teraz musím ísť a prenechať miesto iným. Nikomu tu na mne nezáleží. Áno poskytli mi azyl, jedlo a pomoc kedy som potreboval, ale na toto nebolo pomoci. Poďme, vykroč Fantomass, cesstu poznáme. povedal mi Glum. Roztiahol som krídla a vietor mi prešiel po pierkach. Naposledy vyletím na oblohu, naposledy si užijem nespútaný pohyb po oblohe. A potom? Sa sem nikdy nevrátim. Vyskočil som a vzniesol som sa na oblohu. Moje telo sa odlepilo od zeme a ja som vyletel nad Tábor. Letel som po oblohe, vietor sa mi hral so srsťou a celkovo sa mi zdal príjemný, akoby mi chcel povedať svoje zbohom. Fantomass vieš čo náss tam čaká. povedal Glum a ja už som jeho slová neriešil. Letel som a sem tam som sa pozrel na zem podomnou, preletel som Ishimurské hranice, obrátil som hlavu a pozrel som sa do diaľky, tam kde sa črtal Tábor. Ale už sa nevrátim. Nemôžem zlyhať aj vo svojej poslednej skúške. Toto je môj údel. A ja som pripravený znášať... To čo príde. Mojím odchodom nikomu neublížim. Budem sám, zomriem sám a možno predsa len... Urobím to čo som si želal. Odpustím temnej svorke. Možno moja smrť nebude márna. Vedel som, že idem na smrť lebo ako vyhnanec zo Zeiss, ma mohli hocikedy zabiť. Predsa ich neoberiem o možnosť dokončiť ich dielo. Klesal som a zastavil som na hraniciach. Patrili temnej svorke. Určite vedeli že pred ich bránami čakám ja. Čakal som pokojne. Vedel som, že oni prídu...